Dvaja významní ruskí myslitelia Nikolaj O. Losskij (1870–1965) a Eugen V. Spektorskij (1875–1951) mali mnoho spoločného: obaja boli talentovaní intelektuáli, profesori a autori mnohých prác z filozofie, dejín filozofie, kultúry, politiky a literatúry; obaja museli opustiť Rusko, usadiť sa v zahraničí a pokračovať v akademickej a vedeckej činnosti v cudzom prostredí. Všetky tieto faktory prispeli k ich priateľskej a intelektuálnej komunikácii. Cieľom tohto príspevku je poukázať na niektoré myšlienkové podobnosti, ktoré u nich nachádzame v oblasti formulovania a riešenia etických otázok. Ich základom bolo u obidvoch autorov kresťanské náboženstvo a kresťanská filozofia. Sústredili sme sa na niekoľko významných aspektov ich etických koncepcií, ktoré sú rozhodujúce pre pochopenie ich myslenia a reprezentatívne z hľadiska komparácie týchto dvoch autorov. Ide o všeobecnú filozofickú pozíciu, ukotvenie etiky v kresťanstve, absolútny základ etiky a spôsob jeho poznania, problém ľudskej slobody, motívov a cieľov morálneho konania, morálnu evolúciu a perspektívy ľudstva.

Štúdia sa snaží vysvetliť pojem pravdy, ľudského šťastia, a súvisiaci problém sebavyvrátenia vo filozofickom pohľade na svet u Pyrrhóna z Elidy. Snažíme sa dokázať, že v duchu tzv. me­tafyzickej interpretácie tohto filozofa dôvodom našej totálnej poznávacej inkompetencie nie je neschopnosť našich kognitívnych mohutností uchopiť pravdu, ale sama povaha vecí sveta. Naznačujeme alternatívnu filozofickú interpretáciu, ktorá sa zakladá na filologickej konjektúre zachovaného textu. Následne poukazujeme na prekvapivé prepojenie medzi týmto radikál­nym skeptickým postojom a dosahovaním ľudskej blaženosti, ktorá konštituuje posledný cieľ Pyrrhónovej filozofie. Napokon predstavujeme pozitívne riešenie problému sebavyvrátenia, ktoré je v istom zmysle oslabením radikálneho Pyrrhónovho agnosticizmu. Predkladanou štúdiou sa snažíme ukázať, aký bizarný môže byť obraz sveta nazeraného cez prizmu radikál­neho skepticizmu raného pyrrhonizmu. Napriek tomu je to svet, v ktorom filozof zdôvodňuje svoju blaženosť a bráni logickú konzistentnosť vlastných tvrdení.

This paper is deeply inspired by the penetrating interpretation of Hegel’s Phenomenology of Spirit, called Gibt es eine Welt in Hegels Phänomenologie des Geistes?, written by Tereza Matějčková. The paper starts from the question what the Spirit does, from the viewpoint of timeliness, when it comprehends the Reason as at work in the history and as eternally at work in the history. What the Spirit does is that it inevitably assumes the perspective of the end of history. Nevertheless, this perspective is not interpreted as a step out of the history that denies the timeliness and overlooks the present state of affairs. For the present time is to be comprehended by the Spirit as the very moment into which the eternally active Reason culminates. From the perspective of the end of history or eternality, the Spirit comprehends what is eternally present in the present time (i. e. Reason). For clarification, I briefly contrast Hegel’s perspective with Kant’s and Nietzsche’s view on the end of history and subsequently I suggest that it bears comparison with Benjamin’s famous description of the “angel of his­tory” whose horrified view on the past propels him into the future.

Štúdia sa zameriava na poznámky Judith Butlerovej o chiazmatickom prepojení jazyka a ma­térie. Cieľom je zistiť, čo takéto prepojenie vôbec znamená a odkiaľ pramení. Štúdia ukazuje, že ono prepojenie organicky vyplýva z autorkinej koncepcie performatívnej rodovej identity. Autorka prisudzuje telu úlohu aktívneho participanta v procese konštrukcie identity. Tým sa Butlerová vo svojej koncepcii vyhýba kultúrnemu determinizmu a emergencii voluntaristic­kého subjektu. Po stručnom zhrnutí Butlerovej koncepcie performatívnej rodovej identity sa štúdia ďalej zaoberá rozkladom opozície subjektu a objektu v autorkiných prácach. Následne sa už štúdia usiluje vyrovnať s otázkou chiazmatického prepojenia jazyka a matérie.